Poloha a prírodné pomery Z histórie obce Kaštieľ v Hertníku Kostol v Hertníku Drobné sakrálne pamiatky
Zo života ľudí O školstve v Hertníku Kultúra a šport Turistika a rekrácia
Zo života ľudu
Podľa údajov Pamätnej knihy obce Hertník bolo jeho obyvateľstvo v minulosti väčšinou slovenské. Niektoré mená však poukazujú aj na poľský pôvod mnohých rodín. Dokumentujú to priezviská ako Bogdan, Kravec, Mušinský, Tylický. Vyskytujú sa aj mená nemeckého pôvodu: Cigľar, Micheľ, Semanek a tiež maďarské mená: Silváši, Sabol. V 19. storočí sa v obci usadilo aj niekoľko cudzích robotníkov, ktorí pracovali v miestnych lesoch. Tak sa napr. v Hertníku oženil a usadil Nemec Tomahogh, ktorý pochádzal zo Stubne v Turčianskej stolici. Najpočetnejšie je však v obci zastúpená rodina Palšovcov. Podľa ústnej tradície to súviselo s morom, ktorý prepukol na začiatku 18. storočia a jeho následkom vymrela takmer celá obec. Zostalo len niekoľko členov z rodiny Palšovcov a preto je údajne toľko rodín tohto mena v Hertníku. Aby boli jednotlivé rodiny odlíšené od rodín rovnakého mena, dostala každá ešte prezývku. Palšovci mali napr. prezývky: Janči, Spálený, Furman, Bez ruky, Rusnaček. Niekedy mali tieto prímenia zvláštny, až náhodný pôvod. Prezývka Drajny napr. prischla jednému členovi Bogdanovského "rodu", pretože mal vo zvyku hovoriť: eins, zwei, drei. Rad'ak si zas rád spieval nejakú maďarskú pieseň so slovami "ragyogos csilagom". Mnohé prímenia vznikli zo zamestnania (Bača, Gazda, Kolesár, Šuster), iné majú pôvod vojenský (Husár, Kanonír, Fírer), niektoré vystihujú telesné alebo duševné vlastnosti nositeľa (Baran, Červený, Gribek, Mucha, Parobek). Viacero prezývok malo žartovný pôvod (Biskup, Kalapač, Kľambra, Mličkár, Mačanka, Servatka). Podľa náboženstva boli Hertníčania okrem malých výnimiek rímski katolíci. V minulosti to súviselo hlavne s tým, akého náboženstva boli ich feudálni páni, pričom sa uplatňovala zásada: "Cuius regio, eius religio" (Čia pôda, toho náboženstvo). Hlavným zamestnaním obyvateľov bolo v dávnejších časoch poľnohospodárstvo, no mnohí Hertníčania sa živili aj ovčiarstvom, prípadne sa zaoberali výrobou plátna. Ako tesári sa špecializovali najmä na kresanie stavebných trámov "kantov", ako korytári robili korytá, korýtka a tzv. "kadluby" na úschovu obilia a strukovín. No azda najdôležitejším vedľajším zamestnaním tunajších obyvateľov bolo šindliarstvo. Hertník bol popri Hervartove druhou najtypickejšou šindliarskou obcou. Hotové šindle predávali miestni šindliari priekupníkom, ktorí ich potom vozili ďalej. Keď boli väčšie objednávky, na tisíce kusov, dávali sa viacerí dohromady a vytvárali "spolky". V Hertníku sa našlo dokonca aj niekoľko šindliarov - drevárskych majstrov z povolania. Jedným z posledných bol napr. Ján Kravec (nar. 1868), ktorý ako šindliar pochodil nielen východné Slovensko, ale bol i v Poľsku a v Budapešti. Povahu Hertníčana Pamätná kniha obce charakterizuje takto: "(Hertníčan) neverí ničomu, o čom sa sám nepresvedčí. Dôsledkom toho je malá plánovitosť a postreh na zajtrajšok. V obci je na druhej strane veľa ľudí pohybového, sluchového a zrakového typu. Hertníčania majú zmysel pre hudbu, spev, rytmus, tanec a majú tiež dobrý vkus. Veľmi silným momentom v živote ľudu je zvyk a rôzne, niekedy i nesprávne predsudky. Je nábožný, ale hlavne vo vonkajších úkonoch. Je čistotný a veľmi si potrpí na svoj zovňajšok, najmä vo sviatok, ale aj vo všedný deň". Pravdivosť týchto postrehov potvrdzuje v mnohých prípadoch aj súčasnosť. Zmysel pre spev, rytmus a tanec uplatňujú dnes mladí Hertníčania vo folklórnej skupine, svoju lásku k hudbe zasa prejavujú organizovaním Festivalu duchovnej a národnej piesne, ktorý sa každoročne koná v prekrásnom prostredí Pánskej záhrady.